Gabriel Kosmály /SK/ – Štyri izby
9.1. – 3.3.2019
Názov výstavy vychádza z autorovho konceptu, ktorý postavil na štyroch výstavných miestnostiach galérie.
Mágia čísla štyri je však veľmi lákavá, pretože asociuje mnohé konotácie a symbolické roviny ako štyri ročné
obdobia, štyri svetové strany, štyri veky človeka, dokonca je považované za číslo vesmírneho rádu, ale nájdeme
ho aj v literárnych, filmových či divadelných dielach.
Pri uvažovaní o Gabrielových fotografiách vychádzam z jeho nedávnej výstavy s názvom KÓDOVANIE
DOBRA, ktorá sa konala v októbri tohto roku v Synagóge v Leviciach a ktorá ponúkala prierez jeho tvorbou
v rozhraní rokov 1972 – 2018 a zároveň bola aj jubilejnou výstavou k 60-tinám autora. Gabriel Kosmály je pre
mňa autorom vo vrstvách. Osobne ho vnímam ako človeka, u ktorého je jeho profesijná stránka hlboko spätá
s tou ľudskou. Jeho otvorenosť a viera v dobro v každom z nás je zakódovaná do každého diela. Pohybuje sa na
hraniciach médií ako je grafika, koláž, asambláž, digitálna montáž a fotografia, pričom ho zaujíma nielen
vizuálna stránka diela, ale médium a jeho matéria samotná. Je poetický a deštruktívny zároveň. Akoby váhal, či
má chváliť svet okolo nás, alebo ho analyzovať a rozložiť na súčiastky. Je to večné pochybovanie a pátranie po
zmysle bytia, počiatku a konca, po zdôvodňovaní našich každodenných činov. Vznikajú tak vrstvy, ktoré
premyslene zošíva niťou našej imaginácie do komplexného celku. V jeho tvorbe môžeme čítať mnohé odkazy,
od piktorialistického vrstvenia, cez inšpiráciu secesiou a impresionistickou fotografiou, autorov ako Mucha,
Drtikol, Eugene, Demachy, Steichen, Stieglitz, Michals, Warhol, Mannová, Brunovský a mnohí iní. Autor nám
na svojej ceste ponúka príbehy z podvedomia, ležiace Odalisky, dagerotypické hľadania zrkadla s pamäťou,
secesné ale i surreálne príbehy zo snov, pop-artové inšpirácie, ale aj rôzne pocty/hommages ľuďom i veciam.
Zaujímajú ho krehké stopy v čase, ale aj žena ako večná múza, tvarová i zmyselná. Postupne sa však jeho témy
čistia a eliminujú smerom k transcendentnu a kolobehu večnosti. Stáva sa vizionárom apokalypsy hľadajúcim
akýsi poriadok v chaose nášho sveta. Pochybuje a pátra po podstate, do fotografickej vrstvy zasahuje bez hraníc,
a ona mu je pomocníkom, prostriedkom aj pánom zároveň. Na jednej strane – impresionista v zmysle práce so
svetlom, na strane druhej – ostrý, avantgardný a neoblomný kritik všednosti. Táto vnútorná ambivalencia sa
však vzájomne nevylučuje, práve naopak. Pietne, ikonické a naratívne odkazy na pomníky súčasnosti,
novodobé modly, toto všetko sa pretavuje a nanovo utvára autorove osobné príbehy. Tento zdanlivý anachro-
nizmus, táto rozdielnosť je paradoxne jeho komplexnosťou. Postupne sa autor stáva ešte viac hĺbavejším,
uvažujúcim v tichu, ale hlavne o tichu, viac než tvaroslovie ho zaujíma podstata, svoje novodobé kalvárie
odkazuje do nášho svedomia a našich činov, i on sám sa uzatvára do seba, skúma svoje vlastné hranice, meria
možné odpustenia a zmieruje sa s konečnosťou.
Ale vráťme sa späť k číslu štyri. Význam tohto čísla má mnohé zaujímavé charakteristiky, pretože je
vyjadrením poriadku behu sveta, rovnováhy v živote, spravodlivosti a stability, prináša do vecí štruktúru
a pevnosť. Takéto členenie výstavného priestoru galérie nám umožňuje putovať po Gabrielových najvnútornej-
ších izbách súkromia a mysle. Prvou izbou je IZBA TICHA, v ktorej môžeme metaforicky po špičkách prežiť
putovanie v prieniku fotografickej emulzie a plátna, pozvoľne nachádzať avantgardné odkazy Bauhausu
a zakúsiť odpustenie v intímnych triptychoch. Druhou izbou je KAPLNKA ako paralela biblickej večnej
tematike, ktorá je autorovi celoživotne vlastnou, a dovolím si tvrdiť, že z môjho pohľadu najkomplexnejšou,
akoby sa práve tu najviac prejavil jeho jemnocit pri práci so sémantikou a semiotikou obrazu. Treťou izbou je
DEPOZITÁR alebo akýsi virtuálny priestor pre uchovávanie spomienok a obrazov vo forme fosílií, pričom
pôsobí ako lakonický výsek z filmu autorovho života. Štvrtá je DIEVČENSKÁ IZBA v ponímaní ženského
– dospelého, či dievčenského – adolescentného tela a aktu, a zároveň je spomienkou na pominuteľnosť hmoty
a pojmu krásy v korpusoch a prienikoch štruktúr. Štyri izby tak v sebe uzamykajú štyri veľké témy a štyri
záhady autorových prežitkov, aké ľudské bytie môže poskytnúť.
Petra Cepková